Bude to dlhé, ale keď sa dostanete na koniec, budem veľmi poctený a hlavne tým vzdávame úctu tým z nás, ktorých postihli prírodné, či živelné katastrofy a ktorých to navždy poznačilo. Nazvem toto svedectvo TROCH DNÍ, pretože oni, preživší zažili tri dni vo vodnom pekle aké nemá v ich životoch obdobu. Je šťastím, že niektorí z nich, ktorých to najviac poznačilo prežili. Myslíte si, že zveličujem? Navediem vás na niečo, čo tí ľudia majú. 1. Sú to ich skutočné spomienky a za druhé, každá domácnosť má zo svojho nešťastia fotografie aj videá. Povodeň zasiahla celú obec, všetkých. Viac, či menej, ale všetkých. Niektorých poznačila navždy. Minulosť im zmeniť nemôžem, ale môžem prispieť troškou pomoci, zmierniť im bolesť a smútok, priblížiť to čo som videl, počul, zažil medzi nimi. Posudzovaní budeme podľa toho čo urobíme, ale čo neurobíme, to nás dostihne. Možno to čo urobíme nebude hrdinské ( a keby aj bolo), ani nijako heroické, viditeľné, ale nech je to čokoľvek ak to pomôže, urobme to vždy aj keď niekto mlčí, aby tak volal o pomoc. Práve tí, ktorí o pomoc nekričia, nežiadajú práve tí, ju najviac potrebujú. Občania obce Pichne nemohli kričať, volať o pomoc aj kvôli veľmi slabému mobilnému signálu. Oni v tom boli samy.
Piatok 19.6.2020/Sobota 20.06.2020/Nedeľa 21.06.2020. To sú tie tri dni o ktorých sa tu rozpíšem len z toho, čo som si stihol zaznamenať popri svojej dobrovoľníckej práci pri nich 23 – 25.6.2020. A zároveň chcem napísať, že som si istý svojim poslaním a mám na to svoje dôvody. Želám si, aby ľudia mohli po tragédiách znovu žiť, pretože ľudia, ktorí niečo takéto zažijú, držia, dusia v sebe akýsi pocit hanby z toho, že práve oni sú odkázaní na pomoc. Boja sa odmietnutia ak o pomoc budú prosiť. Majú v sebe hnev, že sa to stalo im a bezmocnosť, pretože stratili svoje maličké kráľovstvá budované po celý život. Do ich životov sa votrel strach, ktorý zasial nezmazateľnú stopu, pretože ich priestor na život sa zmenil z bezpečného na boj o holý život a teraz už aj o svoju existenciu. Potrebujú niekoho, kto ich bude počúvať bez toho, aby im musel odpovedať. Dobre vedia, že prázdne reči o tom, že s nimi spolucítime a že si vieme predstaviť čo zažili sú klamstvom z milosti a ľútosti. Toto sú moje dôvody a Jeho Božia cesta. Všetko to musí smerovať k tomu, aby nestratili potrebu žiť. Mám ich rád, pretože to čo som s nimi zažil a ako, ma k nim navždy pripútalo. Oni nepotrebujú mňa. To ja som potreboval ich.
23.06.2020 som ráno o 04.50 h. vyrazil na cestu dlhú 440 (možno trošku viac) do obce PICHNE. Naložený prevažne technickým materiálom a hygienickými potrebami s modlitbami a minimom peňazí potrebných len na to, aby som tam prišiel a odišiel, plus strava, Nikoho nezaťažovať, len pomáhať. Cítil som, že musím, že mám a že je to správne. Strach? Ó áno, ten mám vždy napr. z odmietnutia. To že im zvládnem pomôcť to viem, len nikdy neviem aké budú okolnosti. 10.30 hod. sa stretávam zo Zuzkou Jurčenkovou v Prešove, ktorá koordinuje pomoc dobrovoľníkov z východoslovenského kraja a teraz už aj mňa, lebo som sa k nim pridal. Môj Volkswagen t4 z roku 1997, hladký diesel bez turba z celkovým výkonom 55 kw a k tomu plne naložený príves urobili z mojej cesty ležérnu, leňochodnú takmer so slimačím tempom. Do kopcov rozmedzie rýchlosti medzi 25 až 40 a tých kopcov koľko bolo. Krása našej krajiny od Výhodu na Západ, z Juhu na Sever je dych berúca v každom ročnom období. Vždy si predstavujem ako to raz všetko prejdem peši, lebo iba tak sa to dá asi celé vnímať, prijímať, jedine tak sa vás krása Slovenska dotkne. 12.45 prichádzam do obce PICHNE. Všade vidím devastáciu celej obce a je to hrozne smutný pohľad. Prichádzam pred obecný úrad, kde na mňa čakajú dobrovoľníci z východu a aj novinári. Nie, nie, kvôli mne tam novinári neprišli. Ja som o nich nevedel. Pani novinárka myslím Katarínka Kleknerová sa ma opýtala prečo ste sem prišli až zo Šale? Odpovedal som jej, pretože moje srdce silno volalo a najsilnejšie srdce ktoré bije je srdce dobrovoľníka. Preto som tu a ostatné sa pýtajte Zuzky, lebo ona nás spojila. Hneď sme išli s dobrovoľníkmi z danej obce do akcie a roznášali najprv čistiace a hygienické prostriedky. Nemali sme ich dosť pre všetkých, ale to už tak býva. Rozhodol som sa v tejto obci zostať celé tri dni, pretože som to tak cítil. Cestou hore dedinou ako sme roznášali materiál sme sa zoznamovali s ľuďmi. S každým som sa porozprával a dohodol, že sa u nich ešte zastavím, aby sme dohodli prevzatie technického materiálu na odstraňovanie škôd. Tak som aj urobil. Z prívesu som začal roznášať to čo vo svojich domácnostiach potrebujú. Písal som si záznamy, aby materiál mohol koordinovane rotovať z jednej rodiny do druhej. Zoznam bol dlhý, veď je tam 200 rodín. Ani neviem ako prišiel večer a ja ešte v dedine pobehujem z jednej domácnosti do druhej. Dozvedám sa strašidelné príbehy z ich najťažších dní v živote, dostávam obrazový materiál nie len v mobiloch, ale aj v podobe autentických ukážok toho, čo ešte pred tromi dňami bol domov a dnes je to len smutná, špinavá, zablatená pripomienka hrozných chvíľ. Ukazujú mi v slzách čo všetko voda zničila, čo vzala a čo im nechala. Nie raz počujem, hromžiace vety, ako: Boha, prečo práve nám, mala si vziať aj mňa, veď toto už nedám nikdy do poriadku, už sa nedožijem slušného dôchodku atď..
Nemôžeme si ani len predstaviť čím si prešli, ale strach majú ešte stále, lebo opakujú vetu (nezávisle od seba skoro v každej domácnosti), ešte určite nie je koniec, ešte to neskončilo. Došlo mi, že oni majú veľký strach. A ten bol oprávnený, nespochybniteľný. Nemal som potrebu jesť, lebo som si až na konci dňa uvedomil, že som vôbec nič nejedol. Tak tomu bolo aj v tomto dni. Nebol som hladný ani jeden jediný deň ktorí som tu bol z milosti Božej. Pokračujem v práci. Tu je pravdivý príbeh statočného muža a statočnej ženy.
+ Karol býva blízko centra obce. Voda sa prihnala nečakane. Nikto nebol pripravení. On bol v dome a jeho pani manželka bola v záhradnom altánku. Ako gazdiná, riadila, sadila, pracovala. Karol majstroval, opravoval, zveľaďoval. Počuje hrmot, krik, a prosby o pomoc. Vybehol von, jeho manželka v záhradnom altánku vyskočila na prvú stojku toho istého altánku, potom na druhú a snažila sa vyhnúť vode. Karol počul praskať záhradný altánok, ale aj ťažký gánok za manželkiným chrbtom a vedel, že ak ženu odtiaľ nedostane, neskončí to dobre, voda sa dvíhala. Vybral sa teda bez zábran cez vodu po prsiach namočený po manželku. Nerátal však s tým, že pani manželka sa tak strašne bojí, že ho odmietla počúvať. Kričal, prosil ju aby skočila smerom k nemu, že ju zachytí, len to musí urobiť teraz, rýchlo. Karolova manželka to ale odmietla. Jej strach bol tak veľký, že ani vzlyky, ani plač ani prosby jej manžela nepomáhali presvedčiť ju aby skočila. Všetko okolo nich hučalo, Voda im brala brány, materiál na dvore, v garážach v kôlni. Ostré predmety vo vode mohli Karola kedykoľvek spolu s dravým prúdom vody dokaličiť na celý život. Na nič nedbal. Sekundy sa vliekli ako minúty a minúta bola ako hodina. Nakoniec manželka pod silným tlakom muža strach prekonala a zverila sa mu do rúk. Vzal ju presne tak, ako k nej prišiel. Previedol ju cez vodu do domu. Skaza ktorá sa odohrávala na ich dvore aj v dome bola fatálna no ešte fatálnejšie sú stopy na psychike Karolovej manželky. V dome aj okolo neho, bolo počuť samé praskanie, búchanie a ich vzlyk, plač, bezmocnosť. Karolova manželka Janka: viete, ja nemôžem spávať, bojím sa. Nemôžem na to prestať myslieť. Až do Pondelka sme tŕpli čo sa bude ďalej diať, kedy to skončí. Dážď neprestával a slnko sme nevideli už dva týždne. Je to depresívne. Dážď ustál až dnes aj to s prehánkami. Bojíme sa. Nevieme, čo bude ďalej s nami. Ja sa desím už všetkého a nemôžem spať. Nedá sa mi vôbec spať. Nejde to, bojím sa. Pokúšam sa, nejde to. Manžel odstraňuje svojpomocne čo môže a vie, ale inú pomoc nemáme. Čakáme na škodcu z poisťovne. Bojíme sa čo nám povie. Ako odhadne naše skutočné finančné straty. Mal sem prísť dnes, ale neprišiel. Sú tu v obci ľudia, ktorí nemajú poistené domy. Čo s nami bude? Môj spôsob akým vediem náš rozhovor s touto veľmi dobrou ženou je počúvať. Nech to má komu povedať, nech sa s tým zdôverí. Nemôžete si predstaviť čo prežíva, nemôžete jej bezbreho povedať, rozumiem vám, nevzdávajte to, bojujte a iné drísty. Pozerám na Karola. Vidím v jeho očiach slzy a povie, zomrela by tam, utopila by sa. Opýtam sa keď zrazu nastane absolútne hnusné ticho, či im nepomôže to čo som doniesol? Dohodneme spoluprácu a ideme na to. Pozriem sa Janke do očí a dovolím si objať ju so slovami. Teraz na tú chvíľku ktorú tu budem, pomôžem s čím sa dá a potom sa pokúsim niečo vymyslieť ako vám pomôcť aj s materiálom. Karol predsa vie čo bude potrebovať a čo mu pomôže pri odstraňovaní škôd. Pokúsime sa teraz aspoň to máličko, počkáme na verdikt poisťovne a medzi tým už rozhodím siete. Nemôžem nič sľúbiť. Som len dobrovoľník, ktorý sem prišiel pomôcť, ale vždy sa riadim tým, že aspoň niečo je vždy viac ako nič. A ja som to aspoň, vy ste niečo a nič tu nemá otvorené dvere. Janka sa pousmeje cez slzy a podotkne, aké dvere, aj tie nám vzala voda? Karol mi podá ruku, potykáme si a ide sa do práce. Po chvíli ich opúšťam a idem do ďalšej rodiny. Navštevujem babičku. Vrúcne ma privíta. No hneď aj ju zalejú slzy. Rozpráva o tom, ako vo vode zachraňovala svoj majetok a bola presvedčená že zomrie. Aj ona sa vrhla do vody, ktorá siahala po prsia (ukazuje a plače) aby zachránila to čo ona sama považuje za svoj majetok o ktorý nechcela prísť. Nevedela, že sa to zmení na boj o jej život. Jej vlastnými slovami: chcela som ešte zachrániť aj synove auto, také maličké má v garáži. Plávalo, hojdalo sa sem a tam a ja som si myslela, že ho chytím a nepustím. Pozn. Ono sa to zdá, že to auto je vo vode ľahké, ale nie je tomu tak. Jeho váha sa nemení a babku by bolo auto utopilo. Nechala auto autom a dostala sa k dverám, aby vystúpila na poschodie svojho domu. Aj ona už pochopila, že tam vonku šancu nemá. Toto poznanie a precitnutie z adrenalínu prinieslo neudržateľný plač. Telo aj myseľ sa podvolili krutej realite. Babka zažila šok z ktorého sa začala zajakávať koktať. Povedzme si niečo o nej. Babka Marika bola voľakedy ľudový rozprávač. 27 rokov sa venovala divadlu. Okrem iného moderovaniu. Nechýbala na žiadnej akcii. Do tejto udalosti bola Kantorkou v miestnom kostolíku. Dnes (jej slovami) si nevie predstaviť či ňou bude aj naďalej. Koktám Milanko, viete, koktám, zajakávam sa, koktám. Opäť plače veľmi silno. Môj spolukontakt Matej ktorý bol so mnou ju veľmi nežne objal. Poďakovala sa za to, že to aspoň má komu povedať. Prinesený profi sušič stien (aspoň tak bol ten prístroj deklarovaný) sme nastavili a rozbehli aj u tejto babky. Steny sú skutočne po pás siahujúce viditeľne premočené. Tu Milanko bola voda. Bola tu v našej izbe aj tam aj tam. S kolegom z Braniska, alebo pod Braniskom bývajúci, sme odtiahli skrine, nastavili druhý sušič. Dostal som v kapustovom liste obalené mäsko (a že aké dobré) a rozlúčili sme sa s tým, že sa zajtra vidíme. Babke som dal krížik na čelo, ona mne, objali sme sa a pobrali sme sa ďalej. Vo všetkých domácnostiach sme nechali buď prístroje a techn. materiál, alebo hyg, a dezinfekčný materiál. Zuzka s jej týmom odišli prví. Matej podvečer ešte som mnou prechádzal rodiny a uisťovali sme sa, že všetko funguje správne. Potom odišiel aj on domov, veď má svojich povinností viac než dosť. Zostal som sám. Nebolo mi dobre. Bál som sa, že je to veľké sústo. Chcel som odísť, chcel som zostať, chcel som odísť. Striedalo sa to vo mne. No ja som cítil, že mám týchto ľudí rád. Veď ma sem nevolali. V tento deň som musel odísť, pretože ma moje myšlienky prenasledovali a tak som nemohol byť platný. Neskoro večer odchádzam do Sniny na parkovisko LIDL. Rozhodol som sa tu zostať až do rána a uvidíme. Modlil som sa a tak som aj zaspal na svitaní v aute, len neviem kedy a nakoľko, lebo som sa prebudil na to, že musím do práce. O čase pojem nemám.
Deň druhý 25.06.2020. Naštartoval som auto a šup ho do obce. Akoby som z nej ani neodišiel som išiel rovno do rodiny v ktorej som nechal prístroj ako poslednej. Deň bol podobný tomu prvému. Všade som počúval príbehy ľudí. Tu je ďalší z nich. + Každý deň sa bojíme. Vzali sme deti a utekali. Netušili sme čo máme robiť. Až po chvíli som si uvedomil, že nie je kam utekať. Vody pribúdalo a rozhodnúť sa rýchlo bolo pre nás všetkých takmer nemožné. Báli sme sa vrátiť domov a ešte viac sme sa báli utekať. Chvejem sa ešte dnes ako si spomínam na to, že mám pod sebou pol metra vody, ktorej pribúda a na sebe svoje deti. Utekali sme a ja by som vám nevedel povedať kam a prečo, ale tak som to cítil. Mali sme veľký strach, kričali sme ale hukot vody a to praskanie, lámanie bolo silnejšie ako náš krik a plač našich detí (spomína hlava rodiny Juro bývajúci tiež v epicentre, ako aj Karolova rodina). Povedal som mu, že je hrdina rovnako tak ako Karol a jeho manželka Janka, tiež Babička Marika, ako aj všetci, ktorí ste chránili ľudské životy svoje aj tých najbližších. Nedokážem si predstaviť ako by som reagoval ja, ale ak by som reagoval ako vy, bol by som so sebou spokojný, lebo všetci žijete. Usmial sa. Dohodli sme kam umiestnime techniku a na ako dlho. Posunul som sa do ďalšej rodiny a do ďalšej až do samého večera som prechádzal jednu rodinu za druhou a každá mala svoj príbeh plný hrôzy, smútku. Aj takýto: Nikto k nám nechodí, nikto okrem samoty a beznádeje nemáme možnosť iného kontaktu kvôli hrozbe povodní. Hromžia, nadávajú aj na Boha, potom sa rozplačú a hodia rukou. Pozrite v čom si varíme (spomína rodinka s malými deťmi v strede obce). Pozerám, Pozrite kde si to varíme? Pozerám. Tu som mala svoje prádlo, topánky, riady. Nemám nič. Jesť môžeme len to čo ešte mám a zachránila som si. Nefungujú nám žiadne elektrospotrebiče. Sme v dobe lavórov, sviečok a sporákov na drevo (aj to je luxus). Prežívame tieto dni v jednej miestnosti, ktorá aspoň ako tak z nás robí ľuďmi. Náš priestor na život a pre život sa drasticky zmenil. Mám radšej umrieť, alebo sa pobrať preč, aby som ich tu neobťažovala zašomre vzlykom babička sediaca obďaleč? Tá otázka je doslovný prepis. Bolo cítiť, že každý deň hľadajú odvahu ako pokračovať ďalej a nezblázniť sa z toho. Za chvíľu popíšem prečo tomu tak je. Opäť to zvláštne ticho. Preťal som ho slovami, mám pre vás ponuku pomoci. Dohodli sme sa. Išiel som do auta a deťom som dal sladkosti. Navštevujem ďalšiu rodinku kde ma víta malý a skvelý chlapec EDKO. Volá ma, aby som prišiel aj k nim. Povedal som mu, že jasné, že idem. Privítali ma. Tiež porozprávali svoj príbeh a ja som ponúkol pomoc ktorú som mohol. Informujú ma, že ani pani učiteľka z vedľajšieho domu nemá nikoho kto by aj jej pomohol. Tak som sa pobral aj tam. Bol to skvelý rozhovor na ktorý nikdy nezabudnem. Na margo všetkého povedala vetu, ktorú som si musel napísať: Oči sa boja ruky urobia. Bola to reakcia na to, ako som s nemým úžasom pozeral na ženu, ktorá sama zachraňovala svoj majetok a aj seba samú, lebo pána manžela ma invalida. A tiež nezabudnem na to, čo povedala o vode. Vzala mi plot, kvety, zničila všetko, ale priniesla mi nejaké auto, ktoré nebolo moje. To sa mi tu na dvore len tak hojdalo, priplavilo. Pekný darček. Takto som obiehal rodinu za rodinou. Tam kde som bol na začiatku prvý deň, bolo treba ísť znovu po všetkých rodinách a kontrolovať techniku, prípadne opäť pomáhať s tým, čo sa dalo vyviezť. Odťahovali sme nábytky, odpájali spotrebiče a vynášali ich von. S vozíkom som vozil čo bolo treba. Takto som to striedal až do samého večera. Podvečer som sa stretol so starostom. Skvelý chlapík. Všetky práce koordinoval, riadil, záležalo mu na tom, aby obec bola spojazdnená a život do obce sa vrátil čo najskôr do normálu. Rieši infraštruktúru. Starosta podáva heroické úsilie, aby zmenežoval a postaral sa (vrátane jedla a ubytovania) o vojakov, hasičov, vodárov, nejakú krízovú komisiu a ťažkú techniku. Spolu so starostom aj jeho najbližší tím, ktorí nemal čas na riešenie svojich vlastných problémov, pretože aj ich zaplavilo. Jednoducho to neriešili, lebo riešili záležitosti obce. Neotravoval som ich. Len som popísal kde som nechal materiál, komu v akých rodinách a aby bol prehľad o tom, kde bude kolovať podľa rozpisu ktorý som im na obci nechal. Tiež som im tam nechal svoj príves s materiálom, ktorý môžu používať. Dôstojne som sa rozlúčil so starostom a išiel do obce pokračovať v práci. Vedel som, že sa to pomaly rozbieha a dnes vykúklo aj slniečko. Bol som si istý, že už sú v bezpečí. Prišla noc. Vzhúru do tmavé noci někde přespat. 25.6.2020 odchádzam v tichosti za zvuku svojho svedomia a vedomia dobre vykonanej práce z východu domov. Nechal som im tam všetko o čom viem, že im pomôže. Uistil som sa, že všetko funguje ako má. Teraz im píšem sms na ktorú dostávam odpoveď až po niekoľkých minútach a niekedy aj hodinách. Prečo? Oni tam nemajú mobilný signál. Kde tu sa objaví a tak si musia signál hľadať. Viem, že ich mám rád a záleží mi na nich.
To čo sa im stalo je šialenstvo aké si nikto z nás nemôže predstaviť. Piatok 19.6.2020/Sobota 20.06.2020/Nedeľa 21.06.2020. Už po prvom zásahu v piatok zostali v šoku a bezmocní. Keď to opadlo, ihneď sa pustili do zachraňovania toho, čo sa ešte dalo. Nemohli ani len tušiť, že ich čaká aj ďalší deň dažďa a smútku. V sobotu sa to na chviľku upokojilo, ale bola to len možnosť sa nadýchnúť. Boli presvedčení, že je už po všetkom. No ešte v sobotu to opäť naberalo na sile druhý krát a v Nedeľu ich to zasiahlo po tretí krát v plnej paľbe. Pondelok opäť mrholilo, no mohli aspoň ešte niečo zachraňovať. Už nebolo čo a ani nechceli niektorí. Čakali, že to neprestane a mnohí vzdali tento boj so živlom. Dobrovoľní hasiči pôsobiaci v obci PICHNE. Oni začali v plnej sile odpovedať vodnému živlu rýchlou a profesionálne zvládnutou koordionáciou záchranných prác počas všetkých najhorších dní v dejinách obce. Na pomoc im prišli DHZ z Dlhej nad Cirochou, DHZ Belá nad Cirochou, DHZ Papín a DHZ Stakčín. Pridali sa k nim aj dobrovoľníci, civilisti z obce, ktorí ani na okamih neváhali chrániť ľudské životy, obydlia a pomáhali občanom z vyprosťovacími a záchrannými prácami. Výnimočný počin okamžitého nasadenia s s neprestajnou 22 hodinou službou a je tomu tak až dodnes je počin šéfa DHZ Michala Bobela. Ten okrem koordinácie všetkých dobrovoľných hasičov s bágrom vykonával všetky záchranné a vyprosťovacie práce v obci. Hovoria o ňom, o nich vo všetkých domácnostiach a s vďakou a mnohí aj v slzách mu ďakujú a rovnako tak celému tímu všetkých hasičov, dobrovoľníkov civilistov, pracovníkov obce, vrátane pána starostu. Slovensko má svojich hrdinov pri každej smutnej udalosti. Viac ako 200 domácností v obci PICHNE ich má. Sú nimi všetci o ktorých som tu písal s veľkou dávkou úcty, rešpektu aký si zaslúžia občania obce PICHNE za svoje konanie. Uprostred obrovskej tragédie v ktorej sa ocitli občania obce PICHNE, sme občas svedkami Brilantnej odvahy ľudí a skutkov tak silných, že ich nesmieme prehliadnúť. Musí sa o nich vedieť a zaznamenať ich z úcty o ktorú síce nestoja, ale sú inšpiráciou a mementom minulosti, ktorá navždy zmenila ich životy.
Volám sa Milan Daniel. Všetko popísané je pravda a prosil by som vás o pomoc pre týchto ľudí v podobe zverejnenia tohto príbehu a aj ocenenia pre hrdinov z tohto príbehu. Chcem im pomáhať toľko čo je v mojich možnostiach. Minimálne rok, budú potrebovať akúkoľvek pomoc. Potrebujú elektrospotrebiče do domácností, hygienický a kozmetický materiál, potraviny, peniažky na opravy a údržby aj keď len trošku do každej rodiny, ale pomôže im to. Kto chcete môžete pomôcť aj cez naše združenie miniBODKA. Kontakt: 0907274627, mail: minibodka@gmail.com, adresa: Cintorínska 2 Šaľa ak by ste posielali stravné lístky, alebo balík. Číslo účtu: Číslo účtu IBAN: SK41 0200 0000 0023 0200 4858 je vo VÚB a je to transparentný účet. V každom prípade, napíšte vždy heslo: PICHNE. Tak budem vedieť, že je to pre nich a osobne im všetko doručím do každej domácnosti. Urobím si z toho záznam a vy darcovia budete poznať komu ste pomohli. Ostávam s pozdravom
