Tieto slová napísala žena, ktorá zomrela v oddelení pro dlhodobo chorých. Personál nemocnice ju našiel medzi jej vecami, odpísali si ju a odvtedy báseň putovala po celej nemocnici a ďalej. Po zmene niektorých slov a pridaných viet, ju v tejto mnou upravenej podobe posielam k vám. Prečo? To pochopíte keď dôjdete na koniec.
ROZHOVOR SESTRIČKY A STARENKY V NEMOCNICI
STARENKA:
sestrička, keď na mňa pozeráte,
povedzte mi, koho to pred sebou vidíte?
SESTRIČKA:
Ach áno, je to len úbohá stará žena
budí sa skoro a k tomu pomätená.
Odpoveď nedá vám, jedlo jej padá
nevníma, keď sa po nej niečo žiada
o svete nevie, len pridáva práce viac
topánky, papuče dokola stráca zas.
Niekedy je tvrdohlavá, nevie sa chovať
už potrebuje stále kŕmiť a prebaľovať.
Nervná je, panovačná, kričí a plače.
Každý okolo nej snáď neustále skáče.
Nech sa to skončí, nech už tu nie je.
Bude kľud, veď nás tu len obťažuje.
STARENKA:
Tak toto sestrička vidíte? Toto si myslíte?
Sestrička, veď o mne vôbec nič neviete.
Budem vám rozprávať, čím všetkým som bývala,
než som sa bezmocná až sem k vám dostala.
Vždy keď zavriem oči, vidím sa mladá.
Na tejto posteli, vedľa seba ležím, ale zdravá.
Bola som miláčik rodičov, dievčatkom, ako kvet
s mojimi bratmi bol náš život ako med.
Šestnásťročnou kráskou, plávajúcou v oblakoch,
dychtivou prvých lások pri chlapcoch v rozpakoch.
V dvadsiatke so srdcom búšiacim nevestou,
čo skladala sľub chlapcovi svojich snov.
A keď mi už bolo pár rokov po dvadsiatke,
chcela som šťastný domov pre svoje deti krásne,
Potom prišla tridsiatka a s ňou aj putá vzácne
ako rástli moje deti, už zvažovali život samostatne.
A je mi štyridsať, synovia z domu odchádzajú
môj verný muž pri mne, chlapci z Bohom dajú.
Päťdesiatka prišla, ale s ňou ďalšie malé deti,
vnúčatká, ktoré sa mi na kolenách hrali.
Však začala doba zlá, môj manžel zomrel v Pánu,
mám z budúcnosti strach, niekto už zavrel bránu.
Život ide ďalej, moje deti majú vrásky
a ja len spomínam na naše dni lásky.
Príroda krutá je, i keď bol náš život maľbou,
na staré kolená urobí z nás všetkých bláznov.
Telo mi neslúži a s mojou noblesou už je Ámen,
kde srdce tĺklo životom, dnes cítim kameň.
Však uprostred tejto zkazy, to mladučké dievča žije
a srdce aj keď zhorklo, tam kdesi vo vnútri bije.
Spomína na radosť, na žiaľ, čo rozochvieva,
veď stále miluje a neprestala biť živá.
Málo bolo tých rokov a neťahali sa lenivo,
zmierila som sa s tým, že všetko pominulo.
Chcela by som mladosť ukázať vám cez ňu svet.
Ona nemá leží vedľa mňa, v živote mojom už jej niet.
Vychovala synov, svetu cez nich dala seba.
Milujúca mama, žena, tak ako bolo treba.
Spomienky jediné mi noblesu vracajú.
Čo telo nezvláda, nech čertiská zoberú.
Vľúdne som žila s vierou v Boha v srdci.
Každý kto ma potreboval, bola som na porúdzi.
Čo mohla som urobiť, vždy som dobre urobila.
Všetkým mojim aj cudzím s láskou pomáhala.
To bol môj život, až kým som sa nedostala k vám
Bezmocná starena čo potiaže spôsobuje vám.
Teraz otvorte oči sestrička! Keď toto všetko viete
stále vidíte tú starenu, ktorú nemusíte?